Premýšľaš.
Nedokážeš úplne vyjadriť.
Nedokážem úplne vyjadriť.
Tápam, bojím sa.
Stojíš a čakáš, kým sa vo svojej bolesti
tak paralyzujúcej,
ničiacej,
obmedzujúcej
znova pozbieram
a rozum, ako značka ukáže môjmu srdcu ten správny smer.
Lenže čo je správny smer?
Zmätok.
Vychladnuté objatia.
Bozky ešte nedávno vrúcne
sa premenili na tupé údery kladiva o nákovu.
Už nič neznamenajú.
Len spomienka dokáže v mojej mysli opäť
rozohriať oheň,
rozprestrieť krídla,
ovlažiť pery.
Stačí to však?
Nedokážem žiť druhý ďalší sen
v ktorom ty,
budeš len vyblednutou fotografiou,
len akýmsi memoárom,
v ktorom budem s úsmevom prevracať strany
ako človek,
ktorý si vybára spomienky,
lebo to je jediné, čo mu ostalo.
Láska, túžim po tebe
ako skrehnuté prsty po teplom dotyku.
Ja už nechcem
iba spomienky
pocity
túžbu.
To všetko v divom prúde
môjho srdca, plného akejsi miešaniny
sa topí.
Neviem, hľadám
Snažím sa nájsť to Rozhodnutie,
ktoré nás urobí oboch šťastnými
lebo viem,
že človek nevydrží dlho žiť stlačený
medzi dvoma kameňmi svojich citov.
A predsa
nechcem opustiť tento stav.
Pretože mi udrží tvoje srdce
hoc polovičato,
hoc len kvapku z neho.
Ktorú si budem môcť potajme v noci rozpustiť na perách
ako kvapku medu...